Sedíš vo vlaku,
za oknom sa mihajú výjavy,
stromy, kopce, cudzie postavy,
prichádzajú, odchádzajú,
za niečím sa ponáhľajú..
Obrazy miznú v svetle, v tieni,
spomienky nikto nevymení..
Prídu nové..
Ďalšie..
Krajšie?
Brzdy zaškrípu, vlak zastaví..
Vraj je to len porucha,
vyhlási hlas do ticha..
Spoločnosť káže ti,
aby pokojne si sedela,
a ty poslúchneš,
akoby si vedela,
že tebe už určili cestu,
zreteľnú, jasnú, presnú..
Len bezhlaví blázni
sú bezhlavo odvážni
a ty taká nie si..
Vlak sa pohne…
Príležitosť premrhaná,
dušu trápi ďalšia rana.
Tvoja zbabelosť
života ortieľ,
v ústach horkosť..
Aký máš cieľ?
Sny črepiny skiel..
Dospelosť ťa udrela,
tvár strápená, zmätená..
Zabudla si na seba,
pohltená rokom, dňom,
v ušiach znie ti ozvena
bolestných túžob,
stratených snov..
Vlak zrýchľuje..
Z obrazov za oknom je len šmuha,
spletitá, farebná dúha..
Prstami zvieraš opierku,
keď myslíš na tínedžerku,
ktorou si bola kedysi…
Život okolo teba plynie..
Koľko vecí ťa ešte minie?
Oproti tebe sedí starena,
ovisli jej pery,
je životom zmorená,
mreže vlastnej cely..
Tá starena, to si ty!
Svetlá vonku pohasli..
Dážď okná zmáča.. Prší..
Kvapky po nich stekajú
ako sveta slzy..
Hlási sa tvoja zastávka,
možno krátka prestávka,
na malú chvíľu spasila by ťa
od večných otázok o svojom ja…
Možno potenciál, ktorým mrháš,
je tvojím jasným signálom..
Možno to, že si nešťastie priznáš,
je bod, kedy nastane zlom..
A tak sa ešte chvíľu dívaš
na starenkin zhrbený chrbát
a hľadáš v ňom odpovede..
Všetci sa hrnú z vlaku von,
možno v ústrety svojim snom,
možno od nich dávno ušli,
nepokoj hlboko v duši..
Sedíš ako primrznutá,
oči ti svietia strachom,
vlak nahlas zahučí,
a srdce sa ti rozbúši..
Za oknom mizne krajina známa,
usmievaš sa,
konečne si vykročila do neznáma…
