V temnej noci, za závojom čierno-čiernej tmy ukrytý,
čakám v pozadí farbistej hry,
v hline zabratý,
v tónoch letnej búrky zblúdený.
Nezačína, ani nekončí,
môj svet, za ťažkou oponou javiska schovaný,
neschopný kráčať mu oproti,
bez svetla, čo mi na cestu posvieti.
Hercom sa cítim byť,
čo nevidí, čo cíti,
iba slovami hýbe za závesom nekončiacej tmy,
vo svete farieb, zábleskov a krásnoty.
Za zvukom maľby náhlim sa,
ťahom štetcov načúvam,
opitý sluchom cítim sa byť,
v nekonečných údoliach.
Za vôňou cudzích portrétov cnie sa mi,
svoje ruky tískam v chladnej zemi,
zmätený čuchom zaostávam,
špinavý a uronený.
Za dotykmi hladný,
chcem cítiť, ako mi na tvár sadá prach zabudnutých galérií,
prahnem po citoch,
ľudským zmyslom nepoznanými.
Za príchuťou plátna zakrádam sa,
čo je mojím telom obalený,
závislý na chuti stojím tu dnes,
naposledy.
Za šíravou nočnej tmy,
čo nekončí sa, ani nezačína,
neschopný kráčať môjmu svetu oproti,
bez svetla, čo mi na cestu posvieti…
Opitý všetkými zmyslami,
v palete farieb,
Nevidomý…
