Ľudia stále utekajú za svojimi snami ako splašené kone.
Ženú sa im v ústrety.
Ich srdce po nich
prahne, až im ho úzkostlivo zviera
pri nádychoch aj výdychoch.
Je zaujímavé, ako chceme dosahovať veľké veci.
Chceme byť tí, o ktorých sa píše vo hviezdach alebo hviezdnych novinách.
Chceme okúsiť moc, slávu, úspech, ocenenie.
Gratulujeme vám – stali ste sa najrýchlejším sekačom trávy.
Ste ten najinteligentnejší človek na svete –
iba vy poznáte odpoveď na otázku,
koľko cukríkov sa nachádza v dvesto gramovom balíku
gumových medvedíkov.
Bezcenné okamihy slávy,
z ktorých vraj pretekajú srdcia.
Preteky sú vyhrané.
Ibaže žiadne sladké opojenie na konci cesty nečaká.
Žiadna odmena, šťastie, dlhodobý pocit spokojnosti
ani zadosťučinenie.
Iba my, holí až na kosť, zadýchaní, obití,
strhaní svetom aj životom.
Predstava ovácii, ktorá nás živila energiou,
odznieva ako symfónia.
Čaká nás iba ohlušujúce ticho vlastných myšlienok,
prázdnota naplneného cieľa.
Neznámo v známych očiach,
povedomá tvár cudzinca.
Pod nohy sa nám priplietol zlodej
a ukradol nám život.
Ostalo po ňom iba
vychladnuté miesto na starej drevenej lavičke v parku,
ošúchané topánky špinavé od jesenného blata a listov,
dávno vyvetraná vôňa čokoládových sušenok,
pokazený svet v odtieni modrosivej,
nezmysel jedného života…
